Kysucké múzeum spravuje 614 kusov modrotlačových foriem, ktoré sú zapísané v Evidenčnej knihe prírastkov a na portáli CEMUZ. Modrotlačové formy pochádzajú z Ľudovoumeleckého družstva DETVA Vrbové. Iba 13 kusov foriem je z Rajca od p. Uhlarik. Okrem spomenutých kusov v pomocnom fonde sa nachádza ešte 1077 kusov foriem. Kysucké múzeum je vlastníkom aj perrotinových foriem, ktoré nie sú zatiaľ spracované.

Modrotlač bola na Slovensku viac než obľúbená a používala sa takmer na celom území. Je to čisto ručná robota od výroby foriem, cez tkané plátno, až po samotné farbenie a pranie. Modrotlač je negatívny spôsob potláčania látky, pričom sa na plátno bielej farby nanesie vzor pomocou špeciálnej formy, ktorá je potretá bielou kašovitou hmotou tzv. papom. Pap chráni potlačené miesta pred účinkom indigového farbiva. Zafarbený materiál sa perie v slabom roztoku kyseliny sírovej, čím sa pap odstráni a príslušný natlačený vzor jasne vynikne na tmavomodrom podklade. Modrotlačové plátno sa niekoľkokrát prepiera v čistej vode. Po prepieraní sa nechá vyschnúť a po vysušení ide na mangeľ, čím sa dosiahne správny lesk plátna a zvýraznenie ornamentu.

Na otláčanie vzoru na látku sa používali formy, ktoré sú buď drevené, kovové alebo kombinované. Pri ručnom potláčaní sa používali najmä celodrevené formy. Kovové formy boli mosadzné a vznikali tak, že sa celá forma vybila drôtikmi a plieškami. Boli precízne vypracované a mávali jemnejší vzor ako drevené formy. Okrem ručných foriem existovali aj strojové formy. Stroj na tlačenie látok vynašiel v roku 1834 francúz Perrot. Po prvý krát sa stroj použil v Prahe roku 1845, kde ho tlačiari rozbili a odôvodnili to strachom, že prídu o prácu. Perrotinové formy majú dĺžku 80 cm a šírku12-15 cm. Princíp tlače perrotinou bol založený na tlači valcom, na ktorom bol vzor vyrazený nie do hĺbky, ale do výšky. Namiesto valca tu bolo 6 platní rovnakého vzoru, ktoré sa pohybovali na obvode šesť hraného valca a pritláčali sa postupne jedna po druhej na platni. Do jednej perrotinovej formy bolo treba natlačiť až 20 000 drôtikov. Zhotovenie formy trvalo pri 10 hodinovom dennom pracovnom čase až 14 dní.

V nedávnej minulosti modrotlačové dielne boli v každom mestečku, kde sa vyrábalo plátno na predaj. V prvej polovici 20.storočia na Slovensku pracovalo vyše 30 modrotlačových dielni. Medzi popredné modrotlačové dielne patrila dielňa v Púchove, ktorá fungovala zo všetkých najdlhšie. Patrila Stanislavovi Trnkovi, ktorý zomrel v roku 2010. Ako bolo zvykom, že sa remeslo dedilo z otca na syna tak aj v tomto prípade sa o modrotlač začal po smrti p .Stanislava Trnku zaujímať jeho vnuk Peter Trnka. Okrem Petra Trnku sa na Slovensku výrobe modrotlači venuje aj Matej Rabada z Dolného Kubína, ktorý do nej prináša aj moderné vzory a dizajn. Matej Rabada svoju dielňu otvoril v Párnici v budove bývalej pošty. Treba len dúfať, že toto krásne remeslo prostredníctvom (zatiaľ) dvoch mladých a nadaných remeselníkov nezahynie. Veríme, že prostredníctvom nich si dokážeme uchovať kultúrne dedičstvo našich predkov pre budúce generácie.

FORMY
Tvorili podstatnú súčasť pracovného procesu farbiarov. Každý farbiar vlastnil niekoľko druhov foriem, ktoré zdedil, kúpil alebo si zhotovil. Najstaršie formy z 18.storočia boli drevené, rezané zvyčajne z hruškového dreva, ktoré bolo pevné, húževnaté a trvanlivé. Ak bol nedostatok hruškového dreva zvyklo sa použiť drevo z čerešne, slivky, javora alebo orecha. Rozmery a tvary foriem boli rozmanité. Najčastejšie sa používal štvorcový tvar s rozmermi 20×20 cm alebo 30×30 cm. Veľkosť vzoru formy sa prispôsoboval šírke plátna, ktorá bola zvyčajne 60-70 cm. Na potláčanie lemov a okrajov látky sa používali tzv. bordúry alebo kanty, ktoré boli užšie, o rozmeroch 10×25 cm. Kutové formy sa využívali na potláčanie tzv. rohov akými boli cípy na šatkách a zásterách. Tieto formy mali poloblúkový alebo pravouholníkový tvar o rozmeroch 10-15 cm. Pri tlači perrotinou sa používali platňové formy, ktoré sa prispôsobovali mechanizovanému spôsobu vzorkovania. Dĺžka formy bola 80 cm a šírka sa pohybovala v rozmedzí 12-15 cm.

Formy, ktoré sa nachádzajú v zbierkovom fonde Kysuckého múzea v Čadci, sú Vrbového pri Piešťanoch, kde bola veľká modro tlačiarenská dielňa, ktorú založil Karol Mišurec v roku 1917. V roku 1927 si postavil vlastný perrotinový stroj, na ktorom pracoval až do svojej smrti r.(1944). Do roku 1951 dielňa fungovala pod vedením manželky. V tomto roku bola dielna začlenená do družstva Kroj, ktoré pracovalo do roku 1963 pod záštitou Slovenského zväzu výrobných družstiev. Do roku 1991modrotlač vyrábalo Ľudovoumelecké družstvo Detva- Vrbové.

VYUŽITIE MODROTLAČE
Dopyt po modrotlači nastal od polovice 19.storočia, kedy sa aj na slovenskom vidieku začalo využívať plátno továrenskej výroby. Výhodou továrenského plátna bolo, že sa nemusela striktne dodržiavať šírka plátna na 70 cm ako to bolo pri domácej výrobe. Výroba modrotlače mala lokálny a regionálny význam, ktorý sa prejavil pri formovaní modrotlačových dezénov, pri výbere vzorov a v ich rozložení na ploche. Rozdiely boli aj vo farebných kombináciách, vo voľbe odtieňov modrej farby. Z modrotlače sa šili súčiastky ženského a dievčenského odevu. Išlo o zástery, sukne, ručníky, šatky, ale aj kabátiky a blúzky. Okrem odevu sa modrotlač využívala aj v interiérovom prostredí, šili sa z nej perinové obliečky. V neskoršom období si uplatnenie našla v obrusoch a závesoch. Pri výrobe perinovej modrotlače prevažovali jednoduché geometrické motívy, štvorce, kosoštvorce, ružice, kľukaté línie a geometrické stromčekové vzory. Pri odevných súčiastkach sa najčastejšie používali formy s bodkami rôznych veľkostí. Na dekoráciu obrúskov, prikrývok a prestieraní sa využívali formy v tvare váz, džbánkov, šálok a košíkov. Modrotlač je tradičná ľudová tkanina, ktorá slúžila k ošateniu. Dnes je súčasťou ľudových krojov a rozšírila sa vo forme dekoratívnych a upomienkových predmetov.

Mgr. Kotvasová Helena,
etnograf Kysuckého múzea a správca modrotlačových foriem